
HISTÓRIA
Čukčovia
verili, že ich psy strážia bránu do neba, a to ako sa
správajú a starajú o svojich psov, predurčuje ich miesto
v nebi. Podľa viery, keď príde náš čas, zaručene sa
ocitneme na mieste veľkej pocty. V tejto viere vytvorili
plemeno saňového psa stredne veľkého vzrastu, mimoriadne
vytrvalého a skromného. Po jeho príchode na americký
kontinent sa stal okamžite neprekonateľným šampiónom
v pretekoch psích záprahov.
Sibírsky husky
prešiel dlhým vývojom počas mnohých stáročí u národov
na Sibíri. Svoj pôvod odvíja od nehostinného podnebia, kde
teplota v zime klesá pod 50 stupňov Celzia a vietor dosahuje
rýchlosť až 100 km/h. Plemeno sa prispôsobovalo potrebám
života a kultúre sibírskych národov. Domorodí obyvatelia
nepoznali kov, používali luk, šípy, kamene, kremeň alebo
kosti na konci harpúny. Boli málo organizovaní. Spravidla
rozumeli nárečiu iba najbližších susedných kmeňov. Nemali
kmeňovú federáciu a neboli spojení s Ruskom. Možno aj
preto sa tak veľmi spoliehali na svojich psov, ktorí boli
nástrojom ich vynaliezavosti. S početnými skupinami ( 16-18
i viac psov) svojich psích spoločníkov a nenahraditeľných
pomocníkov mohli cestovať po zamrznutej krajine, pričom
prekonávali až 100 míľ za jeden deň, čo zároveň
umožňovalo každému mužovi vrátiť sa s úlovkom ťahaným
psami malej veľkosti. Prácou vo veľkých tímoch sa
minimalizovala záťaž na jedného psa, zatiaľ čo malou
veľkosťou psa sa súčasne maximalizovala vytrvalosť
a znižovala sa spotreba energie. Mohutnosť psa nebola priamo
úmerná jeho výkonnosti. Pes dvojnásobnej hmotnosti disponuje
výkonnosťou srdca a pľúc iba o 30 % vyššou ako pes
priemerný a tiež sa unaví oveľa skôr ako stredne veľký
pes, preto potrebuje dlhší čas na regeneráciu.
Ekonomika
a náboženstvo boli so psami späté. Najlepších psov
vlastnili najbohatší ľudia, pričom kvalita psa určovala, že
práce ani boli najbohatšími členmi spoločenstva. Mnoho
náboženských obradov sa sústreďovalo okolo husky. Vládlo
presvedčenie, že dvaja husky strážia bránu do neba
a nepustia dnu nikoho, kto sa správal počas života ku psom
kruto.
Celý život
kmeňa sa krútil okolo psov. Ženy vychovávali šteňatá,
rozhodovali o tom, ktoré budú ponechané. Vyberali iba
najlepšie sučky a psy, zvyšné sučky sa utrácali a psy
kastrovali. Výhodou kastrovaných psov bola miernejšia povaha
a nižšia spotreba krmiva v dôsledku pomalšieho metabolizmu.
Husky sa využívali aj ako spoločníci detí. Nebolo výnimkou,
aby pes spal v stane, pretože bol schopný ho vyhriať svojím
živočíšnym teplom. Nočná teplota sa spravidla merala podľa
počtu psov potrebných na udržiavanie tepla ( napr. dva psy na
noc, tri psy na noc atď´). Úlohou mužov bolo starať sa
o tréning a výcvik. Na jeseň boli muži zaneprázdnení
lovom rýb a chytaním husí, labutí či kačíc. Zapriahali
psov do vozíkov a pripravovali drevo na výrobu saní a iných
vecí. V zime poľovali na líšky a soby, robili si siete.
Psov používali na ťahanie stanov a zásob. Keď prišla zima,
psy ktoré nepracovali, boli uviazané. Iba najlepšie
nekastrované psy sa mohli páriť so sučkami, čo bolo
zárukou, že iba tie najlepšie mohli splodiť potomstvo.
V lete boli psy voľne pustené a lovili vo svorke. Do osád
sa vracali, keď napadol sneh a potravy začínalo byť málo.
Aj z tohto dôvodu sa u nich zachoval silný lovecký pud.
Najlepšie psy neboli produkované cieľavedomým
pripúšťaním, ale boli výsledkom selekcie medzi veľkým
množstvom šteniat úplne závislým od ich výkonu.
Pravdou je, že
odpoveď na túto otázku závisí od obdobia, o ktorom
hovoríme – pred alebo po utláčaní domorodého obyvateľstva
Sibíri. Je potrebné objasniť historický základ rôznych
národov a dôsledky Kozáckych nájazdov pre ne. Popis ich psov
vytvorený vedcami a cestovateľmi 100 rokov predtým, ako bol
prvý saňový pes privezený do Nome, stojí za povšimnutie.
Samozrejme v sedemnástom storočí neexistovali fotoaparát, no
zachovali sa kresby. Bezpochyby tu boli v tých časoch.
Korjaci, Jukagirovia, Čukčovia, Kamčatci a iní Sibírčania
žijúci svoj život izolovane a možno aj ich psy boli značne
– snáď dokonca geneticky – rozdielne.
Krasheninnikov
a Stellar opakovane uvádzajú, že tieto národy o sebe
navzájom nevedeli. Ich životný štýl bol celkom rozdielny,
úplne závislý od oblasti, ktorú obývali – podnebie sa
líšilo od regiónu k regiónu, bolo tu najmenej toľko
dialektov, koľko osád. Kamčatci obývali južnú časť
Kamčatského poloostrova. Tvorili ich najmenej dva národy -
severný a južný. Stellar uvádza, že všetky nástroje
a potreby pre domácnosť , ktoré používali, sa podstatne
líšili od tých, ktoré využívali iné národy. Príkladom je
aj spôsob, ako zapriahali psy do saní. Korjaci žili na severe
a západe Kamčatky, pričom kočovní Korjaci sa pohybovali
spolu so svojimi stádami sobov, usadení Korjaci žili pozdĺž
riek. Rôzne kmene označovali sami seba podľa riek, pri
ktorých žili – Uka Korjaci žili podzĺž rieky Uka. Tieto
dve skupiny hovorili veľmi rozdielnymi jazykmi. Čukčovia,
Lamuti, Tunguovia a Jukagirovia žili popri rieky Anadyr, cez
celú pblasť Čukotského poloostrova, na západe až po rieku
Kolym. V týchto časoch rieka Anadyr stelesňovala prírodnú
hranicu medzi Korjakmi a Čukčami. Krasheninnikov uvádza, že
KamčaTci a Korjaci obchodovali s nevyhnutosťami pre život.
Zásobovali Korjakov kožušinami zo sobov, líšok
a dlhosrstých bielych psov. Veci, ktorých mali veľa
vymieňali za tie, ktoré potrebovali, ak ako psov a člny.
Soby, psy,
snežnice a iné hmotné predmety zo živote v stanoch sú
dokazom o čulých kontaktoch medzi Kamčatcami, Korjakmi,
Jukagirmi a Čukčami, ktoré súviseli, ako potvrdzujú aj
písomné záznamy, s aktívnym obchodom s tovarom rozličného
druhu a pôvodu, vrátane psov. Napriek tomu si Čukčovia
držali psy v relatívne čistej forme. Obzvlášť tí
v najizolovanejších osadách pozdĺž brehu rieky Kolyma a na
pobreží Severného mysu. Ich obraz „bojachtivých“ medzi
domorodým obyvateľstvom zvyšoval ich schopnosť odolávať
vonkajšej nadvláde a obmedziť jej vplyv. A to bolo za
podmienok existujúcich na najsevernejšej Sibíri na začiatku
roku 1900, kedy sa objavuje prvý dokument popisujúc import
plemena Sibírsky husky.
Uskutočnilo sa
niekoľko importov sibírskych psov do Severnej Ameriky. Na
jeseň roku 1908, kedy sa po prvýkrát uskutočnil pretek All
Sweepstakes, prišli prvé sibírske psy. Ruský obchodník
s kožušinami William Goosak, priniesol desať psov do Nome
z oblasti Anadyr na Sibíri. Tieto psy pretekali v roku 1909 na
All Alaska Sweepstakes a skončili na treťom mieste. Oproti
miestnym psom sa značne odlišovali vo veľkosti, povahe a
vzhľade. Kým pôvodné psy boli veľké, zúrivé, často
vlčieho vzhľadu, náchylné k boju a vyvolávajúce pocit
veľkej sily, sibírske psy boli malé, kompaktné, poslušné a
viac líščieho ako vlčieho vzhľadu. Zaujali jedného zo
súťažiacich, a to Fox Maule Ramseya, ktorý uskutočnil
ďalší import. Na konci leta v roku 1909 Ramsey spolu s Iverom
Olsenom prekročili Beringove more. Zamýšľali kúpiť psov v
osade Markovo ležiacej na rieke Anadyr – vzdialenej 250 míľ
vo vnútrozemí. Markovo bola osada situovaná na mieste, kde sa
územie Korjakov, Jukagirov a Čukčov spájalo, vytvorila sa ako
miesto obchodných výmen. Presný počet psov kúpených
Ramseyom a Olsenom nie je zdokladovaný, ale bolo to okolo 60.
Markovo je dosť vzdialený od prímorskej oblasti obývanej
Čukčami. Väčšina ľudí žijúcich v Markove mohli byť
Korjaci a Jukagirovia, ale títo pestovali čulé obchodné styky
s Kamčatcami žijúcimi ďalej na juhu.
Ďalší import
sa uskutočnil v roku 1911. John Johonson, jeden z Fox Maule
Ramseyových musherov a víťaz All Alaska Sweepstakes z roku
1910, sa vrátil na Sibír za účelom priniesť viac psov.
Išiel do východného mysu a vrátil sa so štrnástimi psami.
Východný mys bol relatívne izolovaný región Čukčov a tieto
psy boli pravdepodobne pravé psy Čukčov.
Prvý dokument
potvrdzujúci import psov priamo z Kamčatky pochádza z roku
1914. V lete tohto roku kapitán Olsen priniesol z Petropavloska
najmenej osem psov pre Leonharda Seppalu. Seppala za začal
zaujímať o sibírske psy v roku 1913 a o rok neskôr sa s
tímom sibírskych psov zúčastnil na All Alaska Sweepstakes.
Medzi týmito kamčatskými psami bol aj Seppalov slávny leader
Russky, ktorý mal skrátený chvost. Seppala tvrdil, že
importoval psov zo všetkých častí Sibíri: „Importoval som
psy z veľa oblastí Východnej Sibíri a objavili sme, že sa
líšia veľkosťou – najväčší sú z Petropavlovska a
Kamčatky – niektoré vážia 30 kg. Psy od Anadyru sú trochu
menšie, najväčšie z nich majú 25 – 27 kg. Okolo
Východného mysu sú ešte menšie, v priemere 20 kg. Na rieke
Kolyma majú okolo 27 kg, údaje sú za psov. To je všetko, čo
si pamätám doteraz.“ (1949). V septembri 1927 Olaf Swenson
priniesol z Ryrkaypiy, osady Čukčov na Severnom myse, štyroch
psov – dvoch psov a dve sučky. Kópia objednávky napísaná
pre Olaf Swensona na štyri psy s dátumom 17. 09. 1927 znela:
„Obdržané od Leonhard Seppala $ 140 stoštyridsať dolárov
zaplatené za štyri sibírske psy (dva psy a dve sučky)
privezené zo Sibíri.“
Naposledy sa
významnejší import, ktorý značne ovplyvnil dnešných
Sibírskych husky, uskutočnil v roku 1930. Peg Ricker,
spoluvlastníčka psinca v Poland Spring v Maine, si spolu so
Seppalom zajednala v roku 1929 u Olafa Swensona osem sibírskych
psov. Detailný popis ich cesty cez zasneženú krajinu možno
nájsť v knihe Johna Tannera - Alaskan Trails, Siberian Dogs.
Swenson získal tím ôsmich čukotských psov z osady Ryrkaypiy,
na Severnom myse Sibíri. Tento záprah bol použitý ako
pracovný tím pre posádku lode, ktorá uviazla v ľadovom
objatí počas zimy v roku 1929-1930. Keď sa ľad roztopil, psy
boli nalodené a privezené do Seattle v druhom októbrovom
týždni, (roku 1930) a poslané železnicou do Maine.
Nanešťastie, z ôsmich psov prežili iba traja. Ďalších
päť (Minka, Beloglazii, Brandii, Burka a Cherousii) podľahlo
leptospiróze, v tých časoch rozšírenej chorobe. Dvaja z
troch, čo prežili, boli veľmi významné psy pre ďalšie
vývojové smerovanie plemena – Kreevanka a Tserko. Tretím
psom bol Volchok, ktorý do chovu nezasiahol.
Narodil sa v
Skjervoy v Nórsku, blízko Polárneho kruhu. Na Aljašku
prišiel v roku 1900 mladý, nadšený, hľadajúci bohatstvo a
dobrodružstvo. Tento malý muž, iba asi 160 cm vysoký, bol
rybárom od svojich jedenástich rokov a učňom kováča u
svojho otca. Zároveň vynikal ako zápasník a lyžiar. Seppala
pracoval na Aljaške na rôznych projektoch v banských kempoch.
V roku 1913 Jafet Lindeberg (jeden z vlastníkov Pioneer Mining
Company) hľadal psov, ktoré boli zhromažďované v okolí Nome
Victorom Andersonom (zamestnancom spoločnosti). Pätnásť z
týchto psov (priamy import a ich potomkovia) bolo pridelených
Leonhardovi Seppalovi na tréning. Mali sa stať darom pre Roalda
Amundsena, ktorý plánoval expedíciu na Severný pól.
Seppalovi bola zverená úloha starať sa o tieto psy a
trénovať ich a on to robil rád. Keď vypukla 1. svetová
vojna, Amundsenove plány sa zmenili. Seppal sa prihlásil na ASS
v roku 1914, ale skončil katastrofálne, keď zišiel z trate a
jeho psy si doráňali labky. Nevzdával sa, ale tajne tvrdo
trénoval, ďaleko od mesta a opätovne sa prihlásil do AAS v
roku 1915. Zvíťazil s náskokom jednej hodiny.
Víťazstvá si
zopakoval v rokoch 1916 a 1917. Následne v dôsledku rastúceho
vojnového úsilia a miznúcej konkurencie došlo k prerušenia
periodicity pretekov. „Malý muž a jeho malé psy“ sa stali
známymi ako legenda na Aljaške. Bezo zvyšku oddaný svojim
sibírskym psom Seppala zdokonalil ťahacie pomôcky a dosiahol
veľa rekordov na stredných tratiach. Pripisuje sa mu niekoľko
skutočne hrdinských činov. Neozbrojený, prenasledovaný
ozbrojeným únoscom prepravil muža roztrhaného pílou na
veľkú vzdialenosť rýchlosťou, ktorú by nikto nepovažoval
za možnú. Môžeme byť šťastní, že Leonhard Seppala sa
vyznal v psoch. Psy, ktoré vlastnil a ktoré choval, boli tie
najlepšie. Hoci základňa nebola veľká, psy ktoré použil
ako zakladateľov chovu, boli vynikajúcimi predstaviteľmi
svojho druhu – vynikali na dlhých i krátkych tratiach.
Najkvalitnejší z týchto psov s ním cestovali do Poland
Spring, Maine, kde v chove pokračoval.
V roku 1925 sa
Seppala a jeho Siberiani stali národnými hrdinami so slávnym
„Sérum behom“, ktorý zachránil mesto Nome pred epidémiou
záškrtu. Doktor Curtis Welch ako jediný lekár v meste pomocou
rádiového spojenia požiadal o pomoc. Niekoľko detí umrelo a
ďalšie boli ťažko choré. Nemocnica v Anchorage mala
potrebné sérum, ale ako ho dopraviť do Nome v mrazivej zime?
Podľa oficiálneho vyhlásenia jediným bezpečným spôsobom
boli psie záprahy. Z Anchorage bolo dopravené sérum na
železničnú stanicu 27. januára 1925. Do 297 míľ vzdialenej
Nenany sa začal veľký závod o život. Potom bolo sérum
prostredníctvom špecifickej záprahovej štafety dopravené do
Nome. V Nenane už čakal jazdec U.S. pošty za Severnú
obchodnú spoločnosť William „Wild Bill“ Shanon a začal
štafetu dvadsiatich mužov, ktorí s nasadením vlastných
životov hnali seba a svojich psov do Nome, nehľadiac na mráz,
snehové búrky a vlastnú únavu. Gunnar Kasson bol posledným
musherom tohto závodu o život. So svojim tímom vedeným jeho
lídrom Baltom prešiel 53 míľ. Na pamiatku tejto historickej
udalosti bol po Baltovej smrti v roku 1933 vystavený v Cleveland
Museum of Natural History. Najdlhší úsek prešiel so svojimi
siberianmi vedenými slávnym lídrom Togom už vtedy legendárny
Leonhard Seppala. Prebehli 340 míľ proti smrti, pričom žiadny
iný tím neurazil viac ako 53 míľ. Za normálnych podmienok
bolo na prekonanie vzdialenosti z Nenany do Nome (658 míľ) za
dobrého počasia U.S. poštovným tímom potrebných 25 dní. A
oni to dokázali iba za 5 a pol dňa. Senátor Dill of Washington
má príbeh napísaný v Congressional record, z ktorého jedna
pamätná veta znie: „Muži limitovaní rýchlosťou a
vytrvalosťou sa dali na vyčerpávajúci pretek na Aljaške, ale
preteky pre šport a peniaze vykazovali menej stimulov ako tento
boj, v ktorom ľudskosť bola výzva a život bol cena“.
Togo bol malý,
tmavý, kompaktný pes narodený v roku 1915. Jeho otcom bol
Suggen (vodca Seppalovho záprahu) a matka Dolly. Baltovi
novinári pripísali všetky Togove tituly a opísali ho ako
„najlepšieho lídra psích záprahov na Aljaške“. Preto
socha postavená v Central parku v New Yorku oslavuje udalosť s
názvom Balto namiesto Togo. Togo dožil v Poland Spring, Maine
5. 12. 1929. Jeho telo bolo vystavené v múzeu Peabody Museum v
Yale University. Následne bol premiestnený do Shelbourne Museum
blízko Burlingtonu, Vermont. A práve tu sa každé leto
stretávajú priaznivci Sibírskych husky z celej krajiny, aby
vzdali úctu psovi, ktorý viac ako ostatné, symbolizuje slová
na Baltovej soche v New Yorskom Central parku: „Venované
neskrotnému duchu saňových psov, ktoré dopravili sérum 600
míľ nebezpečným ľadom, cez zradné vody, arktickým
blizardom z Nenany, aby pomohli postihnutému Nome v zime v roku
1925. Vytrvalosť. Vernosť. Inteligencia.“
Seppala zostal
žiť v Novom Anglicku, vyhral veľké množstvo pretekov a
položil základ budúcemu plemenu Sibírsky husky, ktoré bolo
oficiálne uznané Americkým kennel klubom (AKC) v roku 1930.
Prvým Sibírskym huskym, ktorý bol zapísaný do AKC v decembri
1930, bola Fairbanks Princess Chena (Bingo II x Alaska Princess),
narodená 16. 9. 1927, chovateľa Julien A. Hurley, majiteľky
pani Elsie K. Reeser. Názvom husky boli označované všetky psy
ďalekého severu. Tento pojem označuje vlastnosti ako
húževnatý a vytrvalý a je výrazom pre „ostrého
chlapíka“.
Elizabeth Ricker
(Seppalova družka) bola veľkým fanúšikom saňových psov.
Sama importovala posledných siberianov priamo zo Sibíri.
Deväť z nich bolo vybraných vychýreným odborníkom na
sibírske psy, Olafom Swensonom, ale loď, ktorá ich dopravila
do USA, uviazla v ľade v zime a iba 4 prežili. Kreevanka a
Tserko boli dvaja z nich. Zosobňovali najexcelentnejších
predstaviteľov plemena, ktorí sa v tých časoch dali nájsť a
spolu s legendárnym Togom a jeho otcom Suggenom a nádherným
lídrom Fritzom pravdepodobne figurujú v rodokmeňoch každého
Sibírskeho huskyho. Všetky tieto psy, hoci ich je spolu len
osem, sú zakladajúce psy reprezentované dnes ako AKC
registrované Sibírske husky. Boli to Togo, Harry, Smoky,
Kolyma, Nome, Pearl, Dushka, Sonia. Aj niekoľko ďalších psov
malo veľký vplyv na plemeno, napr. výnimočným boli Tuck a
Chapman´s Duke.
Psy
vyšľachtené u Seppala-Ricker sa nakoniec v roku 1932 dostali k
Harry Wheelerovi do St. Jovite, Kanada, keď sa Elizabeth Ricker
vydala za výskumníka Kaare Nansena a vzdala sa svojich psov. Od
jej psov sa postupne odvíjajú zvieratá, ktoré sú pôvodcami
troch najvýznamnejších chovateľských staníc podieľajúcich
sa na založení a vývoji dnešného Sibírskeho huskyho: Milton
a Eva Seeley a Chinook kennel. Jedným z najvýznamnejších psov
bol Ch. Wonalancet’s Baldy of Alyeska, Nicholas a Lorna
Demidoff a ich Monadnock kennel, jej najvýznamnejší chovný
pes v histórii Ch. Monadnock's Pando a Marie Lee Frothingham a
jej Cold River Kennel.
Olaf Swenson,
ktorý zo Sibíri priniesol viacero psov, bol vynikajúcim
odborníkom na psy. Strávil veľa času v spoločnosti Čukčov
a ich psov na Sibíri. Povedal: „Je absolútne nemožné
zaplatiť za dobrého psa, špeciálne, ak je líder. Kúpiť si
jedného je ako kúpiť si človeka, ktorý sa zaviaže zdieľať
s tebou dobrodružstvo. Vieš, že než tvoja cesta skončí, pes
ti môže zachrániť život svojou inteligenciou, inštinktom a
odvahou. Je to on a jeho tím, kto ťa bude viesť cez snežné
búrky, kedy všetky pomôcky, ktoré si mal, zlyhali.
Veľakrát, keď som bol na trati, snažil som sa nájsť cestu
späť cez oslepujúci sneh, nechal som to úplne na moje psy,
oni mohli zacítiť cestu späť do kempu, zacítiť starú
stopu, ktorú by človek nebol schopný nájsť a priviesť ma
bezpečne späť. Niekedy, keď cestujete po ľade a sane sa
prepadnú, dobrý líder, ktorý okamžite presne vie, čo treba
robiť, dostane ťa bez problémov von, zatiaľ čo slabý bude
zvyšovať tvoje nebezpečenstvo a možno aj zapríčiní tvoju
smrť. Toto je druh spoľahlivosti, ktorú nie je možné
peniazmi zaplatiť. Pokús sa nájsť zviera, ktorému môžeš
veriť a spoľahnúť sa naň a ak ho raz nájdeš, kúp si ho
(ak môžeš) za hocakú cenu, ktorú môžeš zaplatiť.“
Môžeme byť šťastní, že posledný import psov zo Sibíri
ako chovnú základňu dnešných Sibírskych husky urobil
človek, ktorý ich poznal a miloval, a preto mohol získať tie
najlepšie.
Copyright:SKCHPSP