ALJAŠSKÝ MALAMUT
ŠTANDARD FCI
CHARAKTERISTIKA
ŠAMPIÓNI
CHOVATELIA
CHOVNÉ JEDINCE
PORADCA CHOVU
HISTÓRIA
Asi pred 4000 rokmi, ale pravdepodobne ešte skôr, eskimácke kmene pri migrácii z chladných oblastí Sibíri križovali Beringovu úžinu. Arktickí antropológovia zistili prítomnosť Eskimákov na myse Kresenstem zhruba v roku 1850 p.n.l.. V reči kanadských Indiánov znamená slovo "ESKIMO" požierač surového mäsa. Eskimáci sami seba označovali termínom INNUITT - ľudia. Kultúrou sa títo ľudia odlišovali od ostatných národov Nového sveta a ich história a s nimi aj história ich psov je obklopená mnohými záhadami. Preto sa o ich rannom vývoji môžeme len dohadovať. Predošlý život Eskimákov pozostával z nomádskeho putovania v extrémne krutých podmienkach. Psy a sane boli ich najcennejším majetkom a vďaka tomuto spôsobu života boli nenahraditeľní. Archeologické výskumy potvrdili, že záprahové psy mohli byť používaní už pred 300-500 rokmi. Napriek tomu je veľmi pravdepodobné, že ako nosiči alebo ťahúni bremien boli používaní už skôr. Títo psi taktiež lovili polárne medvede a ostatné arktické zvieratá pre svoju obživu. Boli to neohrozené zvieratá, plne prispôsobené výnimočne nízkym teplotám Aljašky. Psy, ktorých dnes poznáme ako aljašské malamuty, mali tieto kvality vrodené.
Poznáme asi 20 pôvodných aljašských jazykov, z toho 4 sú eskimácke. Až do 18. storočia, kedy prišli ruskí obchodníci s kožušinami, nikto nepísal. Slovo Mahlemut bolo používané pre regionálny dialekt aljašských Eskimákov Inupiaq. Mahlemutsky hovoriace kmene zrejme obývali severovýchodnú časť Sewardovho poloostrova, kde je taktiež predpokladaná domovina aljašského malamuta. Ustálenie typu psov nastalo potom, čo sa kmene usadili po veľkej migrácii. Prví bádatelia občas popisovali podobných psov taktiež v pobrežných častiach na juhu. Migrácie vždy smerovali do miest s veľkým množstvom potravy. Prímorské oblasti z tohto hľadiska ponúkali možnosť lovu aj rybolovu, čo tiež vysvetľuje väčší výskyt týchto psov na sever a na juh od miesta okolie Kotzebue. Predsa len aljašský malamuti čistého typu sa nachádzali predovšetkým v oblasti Kotzebue. Mahlemutskí Eskimáci, nazývaní teraz Kuuvangmuitovia či Kobukovia mali ustálený životný režim, ktorý charakterizovala ťažká práca a výchova psov s dôrazom na rozvoj sily, pracovitosti a inteligencie svojich jediných pomocníkov. Je známe, že Mahlemuti kŕmili svojich psov na každej zastávke, na ktorej jedli aj oni sami. Vďaka tomuto humánnemu zaobchádzaniu so psami sa u malamuta ukotvila charakteristická priateľská povaha, ktorá ich odlišuje od ostatných severských plemien. Mahlemutskí Eskimáci si držali len najschopnejšie a najsľubnejšie jedince, ktoré si aj patrične cenili. Evidentne mohli mať len toľko psov, koľko mohli uživiť. Belosi, ktorí neskôr ako prví chceli tieto psy od Eskimákov kúpiť, boli šokovaní cenou, ktorú títo "chodobní" Eskimáci požadovali. Tento fakt vysvetľuje malú základňu, z ktorej chov malamuta vznikol.
Niektorí prírodovedci tvrdia, že malamut je krížencom domestikovaného psa a vlka, zatiaľ čo znalci eskimáckej kultúry a mnoho eskimáckych pamätníkov to popierajú a poukazujú na rozdiely medzi psom a vlkom. Jeden z prvých chovateľov Paul Voelker veril, že malamut je najstarším psím plemenom v Severnej Amerike a pravdepodobne aj plemenom, ktoré najdlhšie žije s človekom. Potvrdzujú to aj nálezy kostier z doby pre 12 až 20 tisíc rokmi, ktoré sa zhodujú s dnešným typom malamutov. Keď v roku 1896 nastala "zlatá horúčka", prospektori zistili, že sa nezaobídu bez saní a skupín psov. Cena dobrej svorky vystúpila na 1500 dolárov. Za dobrého psa boli bohatší ľudia ochotní zaplatiť 50 dolárov. Svorky malamutov patrili medzi najvyhľadávanejšie a najcennejšie, obdiv patril ich výraznej "maske". Napriek tomu bolo toto plemeno takmer zničené krížením s menšími a rýchlejšími psami ( napr. Sibírskym husky) kvôli pretekom a s väčšími psami (napr. Bernardýn) pre zápasy a súťaže v ťahu. Napriek všetkým kríženiam sa psy rýchlo vrátili k typu špica, z ktorého všetky severské plemená pochádzajú . U prvých generácií krížencov sa vždy javilo viacej znakov špica, takže prímesi cudzej krvi mohli byť rozpoznateľné len pre tri generácie a vo štvrtej bol už opäť typ "čistý". Prečo je to tak? Arktický typ je dominantne ustálený mnoho storočí a iste by sa neustálil znak, ktorý by nebol schopný v arktických podmienkach obstáť. Ďalším znakom, okrem exteriéru (charakteristická srsť, menšie ucho, stredná veľkosť, uzavreté pysky, menšie oko, srsť medzi prstami a srsť vo vnútri ucha) je aj schopnosť tzv."efektívnej spotreby", to znamená, že organizmus arktických psov je schopný prežiť s omnoho menším prídelom potravy vzhľadom k jeho veľkosti. Je zrejmé, že psy, ktoré túto vlastnosť nemajú, v podmienkach, ktoré sú pre záprahové psy normálne, uhynú.
Jeden z prvých priekupníkov severských psov a saní pre nákladné účely bol Arthur Walden, ktorý s týmto zámerom prišiel v roku 1894 na aljašské zlaté polia. Tu neskôr napísal knihu "A Dog Puncher on the Yukon" o "nákladných" psoch a ich využití na Aljaške.Slávnou sa stala jeho chovateľská stanica CHINOK, pomenovaná po jeho najlepšom psovi typu sibírsky husky, ktorým sa on venoval. Tohoto psa získal v Dowsne za 3 vrecia múky a 2 vrecia ovsa. Mladí manželia Seeleyovi, ktorí boli na svadobnej ceste v Novom Anglicku roku 1915, trávili čas horolezectvom sa tu spoznali s Arthurom Waldenom. Hneď pri prvej návšteve ich zaujala fenka sibírskeho husky "Toto" (dcéra Toga Leonharda Seppaly), prenajali si ju a "Toto" sa stala matkou ich výbornej fenky Tanta of Alyeska. Neskôr sa Eva Seeley u Arthura stretla s Allanom Alexandrom, nazývaným "Scotty", ktorý sa radí medzi najväčšie osobnosti v histórii športu psích záprahov. Ten jej ukázal jedného zo svojich psov, o ktorom povedal, že toto je ten pravý typ aljašského nákladného psa. Pes bol veľký a jemný a vyzeral, že sa rád mazná. Nemal žiadne meno a tak ho Eva pomenovala Rowdy of Nome. Sama nemala dosť takýchto psov vo svojej chovateľskej stanici Chinok (odkúpila ju od Arthura Waldena). Rowdyho si zamilovala a začala vyhľadávať psy jeho typu. Podarilo sa jej získať podobné psy - fenku Bessie a psa Yukon Jad, z ktorých spojenia sa v roku 1929 narodili štyri šteňatá. Bol to historicky prvý vrh, ktorý vznikol z rovnako podobného chovného materiálu a tak môže byť nazvaný vrhom prvých šteniat aljašského malamuta. Seeleyovci začali intenzívnejšie študovať aljašské psy. Uznanie sibírskeho husky v roku 1930 ich povzbudilo skúsiť to aj pre plemeno Aljašský malamut. Podarilo sa im získať niekoľko psov podobného typu a odchovať niekoľko vrchov. Založili tak líniu Kotzebue.Po niekoľkých rokoch práce bolo plemeno pripravené pre uznanie American Kennel Klubom. V roku 1935 sa dočkali plného uznania a plemeno bolo zaregistrované pod názvom ALASKAN MALAMUTE.
Prvými malamutmi zaznamenanými v plemennej knihe boli Gripp of Yukon, Rowdy of Nome a Taku of Kotzebue. Gripp of Yukon sa stal prvým šampiónom plemena. Po určitej dobe, keď už bol zaregistrovaný primeraný počet jedincov pre základňu čistokrvného chovu, bola plemenná kniha registrov uzatvorená. Počas druhej svetovej vojny bolo veľa záprahových psov použitých na armádne účely. Boli využívaní ako nosiči a k vlečeniu zbraní, munície a zásob v hornatých krajinách. Pre vynikajúci čuch sa taktiež používali k vyhľadávaniu osôb ako lavínoví psy. Záprahovým psom sa dávala prednosť pred dovtedy používanými bernardínmi, pretože boli menší, pohyblivejší a lepšie znášali tuhú zimu. Niektorí z takto využívaných psov boli malamuti a mnoho z nich sa už domov nevrátilo. Niektorí psy boli po vojne predávaní v likvidačných obchodoch. Takto sa dva psy dostali k Paulovi Voelkerov, zakladateľovi druhej línie M´Loot. Voelker však nikdy svoje psy v American Kennel Klube neregistroval. K veľkým stratám po vojne je treba pripočítať aj straty v expedíciách do Antarktídy. Tieto straty predovšetkým línie Kotzebue, ktorá reprezentovala malamuty v plemennej knihe, vysvetľujú nebezpečne nízku základňu v roku 1947 a tak majitelia psov línie M´Loot požiadali American Kennel Klub, aby sa plemenná kniha registrov znovu otvorila a líni a M´Loot posilnila chovnú základňu. Podmienkou registrácie sa stalo, aby registrovaný jedinec mal v posledných troch generáciách preukázateľne čistokrvný pôvod.
Po druhej svetovej vojne prichádzajú do chovu noví ľudia, ktorí prinášajú novú úroveň záujmu o aljašské malamuty. Jedným z nich bol Róbert Zoller a jeho žena Laura. Začali malamuta zasväcovať do novej role - ako maznáčika a druha pre ľudí, ktorí chcú krásneho a vzácneho psa. Typ a kvalita sa týmto stala veľmi dôležitá. Zistili, že okrem dvoch známych línií, aj ostatní psy, ktorí z nich nepochádzajú, taktiež prospievajú chovu a ich vplyv nemôže byť ignorovaný. Tieto ostatné psy sa niekedy spomínajú ako tretia línia, aj keď to nie je presný výraz, pretože to boli rôzne jednotliví psi vlastnení rôznymi ľuďmi a nie línie. Príspevok Zollerových do chovu spočíval v tom, čomu dnes hovoríme kríženie troch ciest. Videli zvláštnosti a slabosti v obidvoch existujúcich líniách. Kotzebue bol dobrý typ hlavne pre dobrú hlavu a celkové proporcie, ale bol menší, než aký by podľa ich predstáv malamut mal byť. M´Loot mal zodpovedajúcu veľkosť, ale väčšina jedincov bola ľahšieho typu. Predná časť tela bola väčšinou lepšia než Kotzebue, ale zadné končatiny boli nedostatočné v uhlovaní a to viedlo k problémom s pohybom. M´Loot boli náchylní k dlhým ušiam a k nosu. Kotzebue boli šedobieli, zatiaľ čo u M´Loot bola farba čiernobiela, hnedobiela, šedobiela a biela, Kotzebue boli menej agresívni a ľahšie ovládateľní na rozdiel od M´Loot, ktorí boli agresívni k iným psom, náchylní k boju a niekedy ťažko zvládnuteľní. Prvé šteňatá, ktoré Zollerovi odchovali boli - pes Ch. Apache Chief of Husky-Pak a fenka Ch. Arctic Storm of Husky-Pak, ich otcom bol Ch. Spawn´s Alaska. Obaja sa stali míľnikmi v ich chovateľskom programe. Boli 3/4 M´Loot a z 1/4 ostatní. V porovnaní s čistokrvnou líniou M´Loot boli dosť podobní línii Kotzebue, avšak ich hlavy neboli dosť dobré - mali široké lebky a široko nasadené uši. Mali dobrú farbu aj srsť. Neskôr Zollerovi nakryli fenku Ch. Arctic Storm typovo veľmi podobným psom Ch. Toto of Bras Coupe Kotzebue, ktorý pochádzal z ch.st. Chinok od Evy Seeley. Narodilo sa šesť šteniat, z toho päť sa stalo šampiónmi. Tieto šteňatá boli dôležitým príspevkom do chovu. Ch. Cliquot of Husky-Pak sa stal oficiálnym symbolom Alaskan Malamute Klub of Amerika.